všetky múdrosti Valeriu Butulescu
ktože? jedna obrovská päta menom achiles, kult práce, pokus o vytvorenie nového náboženstva, lopata ako posvätný predmet, kultúra je mojím jediným náboženstvom, preto sa pri každom vstupe do kníhkupectva prežehnám, kúpil by som si pustý ostrov, najradšej niekde v centre mesta, kupujem iba drahé knihy, cena ma núti ich čítať, kvety sa netrhajú, kvety sa obdivujú, kým nie je klietka dobre zatvorená, budem levovi pritakávať, láska je ako hadí jed, buď lieči alebo zabíja, láska prekoná každú prekážku, rozum diktuje a inštinkt velí, láska, predchodcom každého plodu bol kvet, lekári majú čo robiť, ak chcú zmierniť optimizmus bláznov, len čo otvorím oči, už som indiskrétny, lenivosť je zrejme veľmi únavná, leňosi odpočívajú najviac, lenivý talent je škodlivejší ako cenzúra, lepšie je neveriť v nejakú ideu ako veriť a nevedieť prečo, letná noc, slávik sa mi zdá byť trochu rozladený, lokomotíva si zriedka všíma želanie posledného vagóna, ľudia majú k sebe stále bližšie, najmä v autobusoch, ľudia sa našťastie neriadia zákonmi geometrie, sú si rovní bez toho, aby boli rovnakí, ľudia, čím sú jemnocitnejší, tým lepšie sa dajú ovládať, mačky majú chvosty, aby mali deti radosť, majetok niektorých je väčší ako číslo, do ktorého vedia napočítať, majme trpezlivosť, ani kvety neplačú počas sucha, mám v sebe niečo z dôstojnosti trávy, ktorá odmieta rásť na ceste, mám veľa odvahy, ale bojím sa ju využiť, máme niečo spoločné s jablkami, len čo dozrejeme, musíme odpadnúť, mapa impéria vyzerala ako list, po každej bitke odtrhnutý z iného stromu, márnotratný syn sa vrátil, niečo si doma zabudol, masívna zlatá socha, nazvaná bieda, medzi dvomi dovolenkami si potrebujem oddýchnuť, medzi nami a zemou je dočasne vrstva trávy, medzi počtom dôverčivých a počtom podvodníkov existuje dokonalá ekologická rovnováha, mierni sa v rozlete, čím viac sa približuješ k slnku, tým viac sa vzďaľuješ od ľudí, mladým nikto nerozumie, svetom vládne morálka starcov, mlčali sme, báli sme sa o svoje zuby, ktoré sa nám aj tak začali kývať, mlčia, ale aké hlučné sú ich myšlienky, mnemotechnika je geniálna, slovo „shop“ ti hocikedy pripomenie chopina, ba dokonca schopenhauera, mnohí nepriatelia sú, rovnako ako mikróby, neporaziteľní vďaka svojej malosti, mnohí opustia záchranný čln, keď zbadajú, k akej pevnine pláva, mnohí sa nazdávajú, že prišli na svet omylom a čakajú, aby ich zavolali späť, mnohí sa nazdávajú, že slnko zapadá len preto, aby nerušilo ich spánok, mnohí si zaväzujú oči len preto, aby sa mohli sťažovať, že je tma, mnohí zomreli, kým ľudia pochopili, že v lese rastú aj jedovaté huby, moje prechodné bydlisko: zem, moje stádo s jedinou ovcou, moji rodáci vkladajú do mňa nádej, už sa nevedia dočkať môjho múzea, aby im konečne vyasfaltovali dedinu, možno opitého jazdca, ktorý stratil koňa, považovať za pešiaka? môj nos sa domnieva, že sa celý deň pozerám len naň, môžeš byť hrdý, podupali ťa kone so zlatými podkovami, môžeš byť inteligentný, ale nemusíš mať vždy pravdu,