popularita je odmenou za usilovnosť a trestom za talent, posledný jesenný deň začínajú ľahké vločky písať na zem prvú stránku bielej knihy snehu, povedal mi otec po maturite: z troch vecí, škola, dievčatá a šport, sa dajú súčasne robiť špičkovo len dve, praha je plná ochotných lakomcov, pri rozvode sa nikdy nesúďte o deti, počkajte, kým za vami prídu sami, pri vodopáde nezáleží na vode, ale na páde, rozčuľuje ma, keď sa niekto dostane do funkcie a zabudne, že je človek, siedma strana kocky je lienka, smutno-modré oči, slováci, slováci, kde vás ľudia berú? slušní prehrávajú, ste mladí, kým niekoho naozaj milujete a kým niekto miluje vás, stromy, to sú z dreva básne o tom, ako treba žiť, tajomstvo mnohých vecí je v tom, že čo do nich vložíte, to vyžarujú, tie najlepšie veci si nevynútite, v športe aj v politike fandím vždy tým, čo prehrávajú, vďaka médiám nenávidím toľko cudzích ľudí, že nemám čas a silu milovať blízkych, viera je oáza v srdci, do ktorej karavána myslenia nikdy nedorazí, všade plno úloh, a žiaci nikde, vždy, keď sa stane nejaký „prúser“, tak sa tvárim, že nič, z topoľov zas sneží ako keby strelil do anjela, zo všetkých tvorov na svete má lýtka iba človek, ani kôň nemá, ani sliepka, ani opica, lýtkami sa človek odlišuje od zvieraťa, hodinu alebo dve pred štartom sú všetci vzrušení, ale ja sa cítim úplne pokojný, umenie automobilových pretekov, čo najpomalšie sa stať najrýchlejším, aj v tých najdôvernejších vyznaniach je vždy niečo, čo nevypovieme, aké priepasti oddeľujú človeka od človeka! vzdialenosť medzi jednotlivými svetadielmi je oproti tomu ničím, autor má byť vo svojom diele ako boh vo vesmíre: všadeprítomný a pritom neviditeľný, celým snom demokracie je pozdvihnúť proletára na úroveň hlúposti meštiaka, tento sen je sčasti uskutočnený, človek je kritikom, keď nemôže byť umelcom, rovnako ako sa stane donášačom, keď nemôže byť vojakom, človek musí vedieť obdivovať to, čo nemá rád, človeka od človeka oddeľujú veľké priepasti, dvakrát za sebou a bez dôvodu nemožno z nikoho robiť blázna, génia nám dáva boh, ale talent sa týka nás, hlboké city sa podobajú počestným ženám, boja sa byť nápadné a chodia cestou života so sklopeným zrakom, hlupáci žijú veselšie, lebo vždy majú viac dôvodov na smiech ako ľudia múdri a premýšľaví, hlupák je každý, kto rozmýšľa inak ako my, hlupák sa odlišuje od obyčajného človeka menej, ako sa tento odlišuje od geniálneho človeka, hlúposť je čosi neochvejného, hnev nemá silu - je to kolos, ktorému sa chvejú kolená a omnoho viac zraňuje seba ako iných, ilúzie opadajú, ale duše svieže ako cyprus sú vždy zelené, je rovnosť niečo iné ako popretie slobody, všetkého vyššieho, ba dokonca aj prírody? rovnosť znamená otroctvo, každý z nás má v srdci kráľovskú komnatu, ja som svoju zamuroval, ale nie je zničená, keď ľud prestane veriť v nepoškvrnené počatie, bude veriť v špiritistické otočné stoly, láska je spôsob, ako vidíme a vnímame, je to pohľad dovysoka a doďaleka, odkrývajúci nekonečné možnosti a bezhraničné obzory, len ženy dokážu naozaj zraniť a pohladiť, aká ťažkopádna je naša ruka v porovnaní s ich rukou! ľudské srdce sa len tak môže rozšíriť nad svoje rozmery, keď medzitým pukne, majte sa na pozore pred smútkom, je to neresť, manželia majú žiť spolu večne, aby boli potrestaní za hlúposť, že sa vzali, meštiakom nazývam každého, kto má podlé myslenie, naše vášne sú ako sopky: neustále hučia, ale vypuknú len občas, nedôvera je matkou istoty, nedôvera môže byť trest, ale vina zostáva naďalej, nekonečné je nebo svojimi hviezdami, more svojimi vlnami a srdce svojimi slzami, netreba siahať na modly: pozlátka z nich zostane na rukách, nič nie je také ponižujúce ako to, keď vidíme, že sa hlupákom podarí to, v čom my zlyháme, nie tie žiale sú najsmutnejšie, ktorých stuhy nosíme na klobúku, pokiaľ človek nie je hlupák, vždy zomiera v neistote o svojej vlastnej hodnote a hodnote svojho diela, prevracal sa vo svojej túžbe ako väzeň vo svojej cele, priveľa kritiky svedčí o neporozumení, slovo je valcovacia stolica, ktorá vždy predĺži city, spomienka je nádej obrátená naruby, pozeráme sa na dno studne tak, ako sme sa pozerali na vrchol veže, srdce žien je ako skrinky, ktoré sa skladajú zo samých navzájom do seba zapadajúcich tajomných zásuviek, trápime sa, kým jednu vytiahneme von, aj necht sa nám zlomí a nakoniec na dne nájdeme iba akýsi zvädnutý kvet, trochu prachu -alebo prázdno! sú urážky, ktoré nám vynahradia každý triumf, vypískanie, ktoré je hrdosti milšie ako potlesk, šťastie je úžerník: za štvrťhodinku radosti, ktorú nám požičia, dá si zaplatiť celou hromadou nešťastia ako úrokom, tlač je škola ohlupovania, pretože oslobodzuje od myslenia, to je vina osudu! treba byť dosť silným nato, aby sme sa opili od pohára vody a odolali fľaši rumu, treba sa pestovať pre tých, ktorí nás milujú, úspech má byť sprievodným javom, ale nikdy nie cieľom, v maličkostiach je pedantstvo neznesiteľné, vášne zvädnú, keď ich presťahujeme inam, vo veku dospievania milujeme iné ženy preto, lebo sa viac-menej podobajú tej prvej, neskôr ich milujeme preto, lebo sa od seba odlišujú, všetko, čo vymyslíme je pravda, môžete si tým byť istí, moja úbohá pani bovaryová práve v tejto chvíli nepochybne trpí a plače v dvadsiatich francúzskych dedinách, všetky spomienky môjho detstva kričia pod mojimi šľapajami ako mušle na pláži, z víchric, ktoré postihnú lásku, ani jedna nie je taká mrazivá a ničivá ako prosba o peniaze, zem má svoje medze, ale ľudská hlúposť je neobmedzená, zo všetkých klamstiev je umenie najmenej nepravdivé, žena je celkom obyčajný tvor, o ktorom si si urobil krásnu predstavu, žena nemá v láske žiadnu bočnú komôrku: nenecháva si pre seba nič tak, ako my muži, ktorí si popri všetkej našej citovej veľkodušnosti v skrytosti hrude predsa len odložíme stranou nejaké utajené groše len pre vlastnú potrebu, absolútna hodnota človeka je v mozgu, skutočná cena v charaktere, aj láska s veľkým l môže mať ďalšie písmena malé, ceruzka v ruke je pascou na slovo, ak ňou chce človek zachytiť myšlienku, musí priložiť aspoň štipku rozumu, čas je rieka, ktorú by človek veľmi rád splavnil oboma smermi, človek dvoch tvárí si vedie monológ medzi štyrmi očami, človek zanechá po sebe buď svetlo, alebo tieň, človek, ktorý sa opakuje, je považovaný za sklerotika, ako je to však potom s históriou? dáždnik a žena sa ľahko zabúdajú, a ani nám ich nikto triezvy nepoistí, filozofia a svet dokážu postaviť svet na nohy, ale nikdy ho neobujú, hlupák si vezme slovo, kedykoľvek sa naskytne vhodná chvíľa na mlčanie, humor nevysychá, pretože pramení z hory plaču, krása ženy je relatívna, to, čo sa nám na jednej nepáči, nám na druhej nevadí, láska, ktorá odpúšťa roky, neodpustí ani jeden deň nevery, medzinárodný obchod prináša ovocie všetkým stranám aj s červami, myšlienky letia vesmírom klebety od ucha k uchu, myšlienky nepodliehajú skaze, ale môžu ju rozširovať, nevera nie je zlyhanie srdca, ale pokus o jeho opravu, samota neťaží natoľko ako prázdne slová, slová sú schody, po ktorých stúpame alebo klesáme na cene, stromy a ženy taja svoje roky, stromy však vydržia dlhšie mlčať, vášnivá láska vydrží žene približne šesť rokov, tak dlho vydrží mužovi jedine nevera, všetko, čo čas prinesie, je schopný aj odniesť, žena je ochotná uveriť tomu, čo muž zatají,