zo všetkých definícií človeka je najhoršia tá, ktorá ho označuje za živočícha obdareného rozumom, zomrieť za ideu znamená pripísať príliš vysokú cenu domnienke, zomrieť znamená vykonať čin nevypočítateľného dosahu, žena je ako kniha, keď si ju prezeráme, vždy na niečo natrafíme, žena je úprimná vtedy, keď nehovorí zbytočné klamstvá, žena vždy nasaje novú životnú silu z lásky ako včela med z kvetov, ženy a lekári vedia, kedy je lož vhodná a milosrdná, život sa nám vidí krátky iba preto, lebo ho meriame nerozvážne, podľa našich pochabých nádejí, život smrteľníkov má dva póly: hlad a lásku, ak indivíduum stráca právo na to, aby sa mu verilo, je tu nemožné vytvoriť vzťah dôvery, ak je cieľom života len ďalej žiť a vegetovať, tak taký život nemá zmysel, ak si niekto položí poctivo otázku, či by bol ochotný vymazať z prežitého života prežívanie zafarbené utrpením, potom by asi odpovedal záporne, množstvo utrpenia nebolo pre neho nenaplnením, naopak, v utrpení dozrel, ním vyrástol, utrpenie mu dalo viacej, než akýkoľvek iný úspech, ako ho ten druhý vidí, dochádza akosi k dialektickému procesu tým, že sa milujúci akoby predstihujú v uskutočňovaní svojich možností, až do posledného vydýchnutia človek nevie, či skutočne naplnil zmysel svojho života, či sa skôr nemýlil, až pod údermi kladiva osudu, v bielej žiare utrpenia, z neho nadobúda život formu a tvar, - bolo by možné niekoho, kto sedí v električke a stáva sa svedkom nádherného západu slnka alebo cíti vôňu práve kvitnúcich agátov a nepoddá sa tomuto možnému prírodnému zážitku, ale číta si ďalej vo svojich novinách, označiť v takomto okamihu za človeka, ktorý “zabudol na svoju povinnosť”, až vtedy, keď už človek nemá vôbec žiadne možnosti realizovať tvorivé hodnoty, až keď naozaj nie je schopný osud utvárať, až potom môžu byť realizované postojové hodnoty, až potom má zmysel “vziať na seba svoj kríž”, byť človekom, to nie je fakt, to je možnosť, dnešného človeka sa zmocňuje existenciálne vákuum, človek dnes chradne nielen ochudobnením inštinktov, ale tiež stratou tradície, už mu inštinkty nehovoria, čo musí a tradícia, čo má, dôležitý nie je akčný rádius človeka, ale to, či plní okruh svojich povinností, existujú iba dve ľudské rasy: slušní a neslušní, fanatik sa oboma rukami kŕčovite drží dogmy, tolerantný človek naproti tomu má ruky voľné a podá ich ináč zmýšľajúcemu, humor je podstatne ľudský fenomén a umožňuje ako taký človeku, aby sa od všetkého a každého, a teda tiež od seba samého dištancoval, aby tak dostal seba samého do rúk, iba "zamilovanému" by však dvojník pri strate partnera asi pomohol - samotná zamilovanosť by sa dala na dvojníka bez všetkého preniesť, lebo vo svojej zamilovanosti je človek nastavený len na duševný charakter, ktorý partner "má", nie však na duchovnú osobu, ktorou partner "je", jednaj tak, akoby si na konci svojho života listoval vo svojom vlastnom životopise a narazil by si práve na tú kapitolu, ktorá jedná o súčasnom životnom úseku, budúcu kapitolu knihy ešte môžeš zmeniť, jednoduchý človek, ktorý skutočne splnil konkrétne úlohy svojho povolania a rodiny, je cez svoj “malý” život väčší, než napr, “veľký” štátnik, ktorý môže škrtnutím pera rozhodovať o osudoch miliónov, ale koná svoje rozhodnutia nesvedomito, jednotlivec nie je všestranný, ale jednostranný a tým jedinečný, jednotná dlažba nemá estetickú hodnotu mozaiky, ale iba hodnotu úžitkovú - práve tak ako masa pozná len úžitok človeka a nie jeho hodnotu a dôstojnosť, každá ľudská osobnosť je niečím jedinečným a každá jednotlivá z jeho životných situácií je len raz sa vyskytujúca, každý čin je naším pomníkom, kvalita prednášky často závisí od kvality kávy, len čo majú ľudia dosť toho, z čoho môžu žiť, ukáže sa, že nevedia o ničom, pre čo by mohli žiť, láska nerobí človeka slepým, ale vidiacim - vnímavým pre hodnoty, milujúci miluje nielen niečo "na" milovanom človeku, ale práve jeho samého, teda nie niečo, čo milovaný človek "má", ale práve to, čím milovaný človek "je", minulosť síce umožňuje porozumieť prítomnosti, ale nie je správne nechať výlučne ju, aby určovala tiež budúcnosť, na starnutí nenachádzam nič zlé, hovorím, že mi starnutie nič neurobí, pokiaľ si smiem domýšľať, že spolu s ním tiež ešte dozrievam, našiel a vyplnil svoje miesto a tým naplnil sám seba, našiel som význam svojho života tým, že som pomáhal druhým nájsť význam pre ich život, nielen individuálna existencia nepotrebuje pospolitosť k tomu, aby nadobudla zmysel, avšak tiež pospolitosť potrebuje individuálnu existenciu, aby sama mala zmysel, niečo bezzmyslového v sebe nenadobudne zmysel len tým, že bude zvečnené, nič by nemohlo v takej miere uviesť človeka do stavu vytvoriť dištanciu medzi niečím a ním samým ako práve humor, nuda - človek znáša natrvalo absolútnu nezaťaženosť v psychologickom zmysle práve tak málo ako absolútny stav beztiaže vo fyzickom zmysle, osud, ktorý človek pretrpí, má práve ten zmysel, aby bol utváraný - tam kde je to možné - po druhé, aby bol nesený - ak je to nutné, pokora, ak je skutočná, je prinajmenšom práve tak znakom vnútornej sily ako odvaha, psychoterapeutický význam spovede bol opätovne z rôznych strán hodnotený kladne, stále znovu sa ukazuje, že už samotné vyhovorenie sa ako také, má priepastný terapeutický účinok, rodičia odovzdávajú pri splodení dieťaťa chromozómy, ale nevdýchnu ducha, sami o sebe ma peniaze zaujímajú srdečne málo, nanajvýš potiaľ, že zastávam názor, že človek má mať peniaze, ale pravý zmysel vlastnenia peňazí je v tom, že si môže dovoliť na peniaze nemyslieť, skutočná pospolitosť je bytostne pospolitosťou zodpovedných ľudí, obyčajná masa je však len sumou odosobnených bytostí, slasť nie je schopná dať životu človeka nejaký zmysel, a teda nedostatok slasti nemôže životu zmysel vziať, sloboda hrozí, že sa zvrhne na svojvôľu, pokiaľ sa neprežíva v zodpovednosti, to, pred čím má utrpenie človeka chrániť, je apatia, umŕtvujúca duševná strnulosť, dokiaľ trpíme, zostávame duševne nažive, v utrpení dokonca vyzrievame, v utrpení rastieme, činí nás bohatšími a mocnejšími, to, že nemá potomkov, nemôže vziať zmysel existencii nijakého významného človeka, ale viac než to: celá rada predkov, ktorá k nemu vedie, získala by už len obyčajným významom tejto existencie svoj vrcholný zmysel, uchované pred pominuteľnosťou je to , čo bolo uchované minulosťou , je to skutočnosť zachránená tým, že sa stala minulou, umenie je jednota v rozmanitosti, v mozaike je každý dielik, každý jednotlivý kamienok formou a tvarom niečím neúplným, akoby nedokonalým, až v celku a pre celok niečo znamená, v prípade pochybnosti či mladý človek našiel správneho partnera do života, má sa spýtať sám seba, či snáď nechce "vyskočiť" z nejakého vzťahu len preto, že sa bojí záväznosti a uteká pred zodpovednosťou, alebo či snáď nezostáva kŕčovite pri nejakom narušenom vzťahu len preto, lebo sa bojí, že bude musieť niekoľko týždňov alebo mesiacov zostať sám, v prípade, kedy konkrétne povolanie neprináša žiadny pocit naplnenia, je vina v človeku a nie v povolaní, viera v druhého, práve tak ako v seba samého činí človeka sebaistým, takže táto viera má obyčajne nakoniec pravdu, vy ste všeličo vykonali vo svojom živote, ale i zo svojho utrpenia ste urobili to najlepšie, v tomto smere ste pre našich pacientov vzorom, gratulujem vašim spolupacientom, že si z vás môžu vziať príklad, vzájomná láska je vyslovene tvorivá, jeden chce byť hoden druhého a stať sa takým, zdanlivo negatívne stránky ľudskej existencie, predovšetkým triáda, v ktorej sa spájajú utrpenie, vina a smrť, môžu byť premenené tiež v niečo pozitívne, vo výkon, no len vtedy, keď sa k nim pristúpi so správnym postojom a zameraním, zmysel života sa nedá vyrobiť, musí sa nájsť, človek nie je stavaný na to, aby bol zameraný na seba, prílišná sebarealizácia je slepá ulička, k šťastiu sa ide naokolo, cez druhých, človek, ktorý sa pokúša rozptýliť sa z nešťastia, alebo sa otupiť, neodstraňuje nešťastie zo sveta, ale iba sa zbavuje následkov nešťastia, odstraňuje stav pocitu neľúbosti, jedná tak, akoby s emocionálnym aktom bol odstránený zo sveta tiež predmet choroby, akoby ho vyobcoval do neskutočnosti, čím viac sa človek pozdvihne vo svojej úlohe, čím viac je oddaný svojmu partnerovi, tým viac je samým sebou, teda môže realizovať seba samého len do tej miery, do akej zabudne na seba samého, ľudské oko seba transcenduje: jeho schopnosť vnímať okolie je nepochybne závislé na tom, že nie je schopné vnímať seba, seba - teda zákal - vidí vtedy, keď je choré, štát mravcov nemá žiadne dejiny - je to síce ruch cieľavedomý, nie však zmysluplný, žiarlivec sa chová k človeku, o ktorom predstiera, že ho miluje, akoby ten človek bol jeho vlastníctvom, degraduje ho naň, chcel by ho mať “len pre seba”, žiarlivosť v sebe skrýva nebezpečnú dynamiku, žiarlivec spôsobuje to, čoho sa bojí: vymiznutie lásky, adama nikdy nevolali pán adam, nikdy sme nečítali o váženom pánovi noemovi, ani o dvojctihodnom abrahámovi, vikomtovi z mezopotámie, barónovi z carianu, nie, boli to jednoduchí ľudia, aj mier sa môže kúpiť za príliš vysokú cenu, ak čas je najvzácnejšia vec, plytvanie časom musí byť najväčšia márnotratnosť, pretože stratený čas sa už nikdy nenájde a to, čo voláme dosť času, sa vždy ukáže ako dosť málo, ak chcete skryť svoje tajomstvo pred nepriateľom, nepovedzte ho priateľovi, ak je čas to najcennejšie, čo človek má, potom je plytvanie časom tým najväčším rozhadzovaním, ak máš smolu, pohryzie ťa aj slimák, ak nechcete byť zabudnutý hneď po svojej smrti, buď píšte čo stojí za prečítanie alebo čiňte o čom stojí písať, ak nemáte med v hrnci, majte ho v ústach, ak niekto zastáva názor, že peniaze dokážu urobiť všetko, je s najväčšou pravdepodobnosťou ochotný urobiť všetko pre peniaze, aké je smutné utešovať sa myšlienkou, že iní sú na tom horšie, aký veľký počet ľudí slávi kristovo narodenie! aký malý dodržiava jeho zásady, ó, ľahšie je dodržiavať sviatky ako prikázania, bez slobody myslenia nemôže existovať žiadna múdrosť a bez slobody slova nemôže existovať žiadna sloboda, blázon je ten, kto nedokáže skryť svoju múdrosť, bohatý darebák je ako tlsté prasa, ktoré nikdy neurobí nič dobré, pokiaľ nie je úplne mŕtve, bol taký učený, že dokázal pomenovať koňa v deviatich jazykoch a taký nevedomý, že si kúpil kravu, aby na nej jazdil, buď pomalý pri výbere priateľa, ešte pomalší pri jeho zmene, buď triezvy a umiernený, a budeš zdravý, buď cnostný a budeš šťastný, byť odkázaný sám na seba znamená byť uvrhnutý do lona šťastia, byť pokorný voči nadriadeným je povinnosť, voči seberovným zdvorilosť, voči podriadeným šľachetnosť, ctižiadostivosť často hlúpo utratí to, čo lakomstvo prefíkane nahromadilo, času máme veľa, len ho málo využívame, čestný oráč je viac hoden ako ničomný princ, čím som starší, tým viac mám sklon pochybovať o vlastnom úsudku a venovať viac pozornosti úsudku druhých, človek uzavretý sám do seba je veľmi malý balíček, človek v hneve ide na splašenom koni, človek: živočích vyrábajúci nástroje, čo sa začne v hneve, končí sa v hanbe, čokoľvek je začaté v hneve, končí sa v hanbe, dav je obluda, dosť hláv, ale žiadny mozog, dávajte si pozor na dvakrát varené mäso a na zmiereného starého nepriateľa, dlhý život nemusí byť dosť dobrý, ale dobrý život je dosť dlhý, dobrá vôľa podriadených zomrie hladom, ak nebude živená dobrými skutkami vládcov,